Tak a je to tu. Život. Neverila som, že príde tak rýchlo a on sa objavil, ani sa nezastavil aby zaklopal, či zazvonil. Proste otvoril a nechal ma stáť s otvorenými ústami.
Kedy sa to stalo? Včera som bola dievčatko, bezstarostný život mi priam žiaril z veľkých hnedých očí. Trápili ma maličkosti. Snažila som sa dospieť čo najrýchlejšie, odpútať sa od dospelých a vytvoriť si vlastný svet.
Ten okamih nastal, problémy sa mi zvalili na plecia ako obrovské balvany, až sa mi podlomili kolená pod ich ťarchou. Život. Pravý, nefalšovaný, neskrývaný. A sklamania - jedno za druhým. Všetci to vraveli. Ale kto im mal veriť? Pravda nad všetky pravdy, každý si tým musí prejsť sám.
Láska už pre mňa nie je to, čo som sa dočítala v knihách. Materstvo nie je to, čo písali časopisy s dokonalou detskou tváričkou na obale. Muži nie sú taký, aký by mali byť. A hlavne žiadny šťastný koniec.
Kedy vlastne má prísť ten happyend? Keď kniha končí šťastne, či už to je svadba, či narodenie potomstva, v skutočnom živote len vtedy začínajú tie pravé problémy. Sklamanie. Hádka. Opäť sklamanie.
Život je krutý, bolí. Dáva facky, podkopáva nohy, nikdy však nepovie prepáč. vy musíte len vstať, oprášiť sa a ísť ďalej. Nič viac, nič menej. Ale - a to prekvapilo aj mňa - za tých pár krásnych momentov to naozaj stojí. Možno to má byť ťažké, inak by sme si nevážili tie krásne momenty, ktorých býva zopár.
Som mladá, ja to viem. Mám zrejme starú dušu, tak to jednoducho cítim. Rozmýšľam nad tým, koľko som toho zažila a pochybujem, že by ma ešte niečo prekvapilo. Tie najtvrdšie údery mám za sebou. Čo mi ostáva? Odolávať. Žiť. Ja viem, že to príde. Asi to bude ešte horšie. Nechajte ma veriť, každý predsa potrebuje vieru.
A tak sa snažím uveriť v existenciu toho strateného šťastného konca. Verte aj vy a možno dokážeme spraviť tento svet aspoň o kúsok krajším.
Verte, je to jediná možnosť.