Ak by sme mali zájsť do úplného začiatku svojho života, ani som sa nenarodila ako väčšina obyvateľstva. Šlo to cisárskym rezom (v tejto chvíli ma nevie napadnúť odborný názov). Ako sa hovorí, nešlo to dverami, tak som išla oknom. Viem, nič nezvyčajné, dnes sa to deje stále.Neskôr, čo je zvláštne, bez vedomia, že sa správam inak ako ostatní, to tak naozaj bolo. Ako malá som vôbec neplakala. Áno, úplne vôbec. Mamina sa mi "sťažovala", že ma musela chodiť kontrolovať, či som sa náhodou nezobudila. Lebo som ticho ležala. Len tak. Dodnes to nechápem a zo svojej maminky si robím srandu, že vlastne ani nevie, čo to je byť mamou.
Občas sa rada zasmejem na historkách, ako mi boli všetky deti ukradnuté. Hrávala som sa sama. Keď mi nejaké iné dieťa zobralo hračku, mikla som plecom a vzala som si inú. Bez problémov. Ak mi zobrali aj tú, otočila som sa a šla som sa hrať inde. Dnes mi to príde zvláštne, lebo také dieťa som ešte nevidela. Len dúfam, že som ešte nevidela dostatok detí.
Lenže tá osamelosť mi ostala. Viete, iný vyhľadávajú spoločnosť, chcú sa vyrozprávať, možno sa ísť zabaviť a podobne. Vždy som sa schovávala niekde v zadných laviciach, sama. Nebála som sa komunikovať s okolím. Skôr som nemala záujem. Našla som si pár kamarátov, lenže vždy sa moje podvedomie snažilo udržať si ich od tela.
Snažím sa to všetko prekonávať, lenže, musíte ma pochopiť, ono to nie je také jednoduché zmeniť svoju podstatu. Všetko rada robím sama. Ak niekto potrebuje, ja si ľudí veľmi rada vypočujem. Pomôžem. Poradím. To ma robí šťastnou. Keby mám ja rozprávať niekomu do očí svoje problémy, cítila by som sa nahá. Bezbranná. Vždy som chcela byť psychiatričkou, alebo hocičo na ten spôsob, proste pomáhať ľuďom. Čo mi v tom zabránilo? Paradoxne ľudia. Kolektív na základnej škole bol katastrofa. Na strednej, aj so snahou zmeniť sa to nedopadlo najlepšie. Predstavila som si novú skupinku ľudí, prehltla som horkú slinu a v tej sekunde som štúdium vzdala.
Nie len to ma robí inou. Vždy som mala záujem o iné veci ako moji rovesníci. Vážnejšie. Ako malá som čítala knihy, keď sa ostatné deti hrali na dvore. Učila som sa sama od seba. Ich príhody boli pre mňa vždy detské. Aj chlapci ma začali zaujímať skôr. Starší. Potom o pár rokov, mi spolužiačka rozprávala o zážitkoch z diskoték. Mala som 18. A cítila som sa pri tom trápne. Iná. Ako celý život. Mňa totižto v 18tich zaujímali iné veci. Ja som totiž už bývala sama. V podnájme - bez rodičov. Robila som po výkendoch kvôli nájmu. Priznávam, s jedlom mi pomáhala mama, mala som aké také peniaze z výživného od otca, ale aj tak. Ktorý študent sa tak odhodlá?
Neviem čím to je. Možno som skôr dospievala, to si myslí moja mama. Možno mám starú dušu, to si myslím zase ja. Všetky rozhodnutia neboli najmúdrejšie. Áno, zhoršili sa mi známky, čo iné sa dalo čakať. Ale zvládla som to. Sama. Skončila som klavír, skončila som maturitu. Maturitu, ktorej ústne skúšky som prekonávala s mesačným bábätkom.
Sama som si stavala prekážky, lenže bez nich by to nebolo ono. Som spokojná so sebou, so svojim životom. Veľa ľudí ma ľutovalo, v dvadsiatich rokoch a mamina. Jedinou mojou odpoveďou bol úsmev. A ako kedysi, otočila som sa a odišla som.
Vždy som milovala svoju mamu, keď deti nadávali na rodičov, ja som otvorene hovorila, ako ju ľúbim. Dúfam, že moja dcérka bude mať krajší život, viac spoločenský. Nech však bude akákoľvek, pevne verím, že tá láska k mame jej ostane.
