Dlhé krátke tehotenstvo

Autor: Erika Mináriková | 23.7.2013 o 8:00 | Karma článku: 11,93 | Prečítané:  753x

Čakáte bábätko? Bez ohľadu na to, či ide o vytúžené tehotenstvo, rizikové, alebo jednoducho o nehodu, tak vám z celého srdca gratulujem. Pretože nech je vaša situácia akákoľvek, práve sa deje jeden s najúžasnejších divov sveta. Úsmev na tvári a tešiť sa. Tie mesiace ubehnú tak rýchlo.

Moje tehotenstvo patrilo do kategórie náhodné. Takže zistenie bolo o to šokujúce, pre dnešok o to nezabudnuteľnejšie. Neverila som totiž, že aj môj (len tak zo žartu a zvedavosti kúpený) tehotenský test môže byť pozitívny. Triasli sa mi ruky a nikomu som to nechcela povedať. Moje malé tajomstvo. Dnes sa nad tým len smejem. Z toho strachu. Keby som vedela, čo to bude za poklad, tak vyobímam celý svet.

Odvážila som sa to povedať okoliu. Zdanlivo jednoduché. Lenže necelý mesiac pred tým mi mama povedala, že ma zabije keď budem tehotná. A ono sa to fakt stalo. Bála som sa všetkých reakcií. Kamarátov, rodiny, okolia, priateľa, jasné - mamy. Prečo? Mala som 19 rokov.

Takmer všetci spracovali informáciu o mojom nečakanom tehotenstve bravúrne. Dokonca aj budúca stará mama. Už som prestala byť jej maličkým dievčatkom, lenže nedokázala skryť radosť z toho dvojcentimetrového tvora v mojom brušku. Tak som sa začala tešiť aj ja. Síce som netušila ani na čo. Deti som videla len na obrázkoch a telke. Viem, preháňam, ale vtedy som to tak cítila.

Bála som sa všetkého. Ledva som sa hýbala a dávala pozor na takmer žiadne bruško. Aj napriek letu som sa neopaľovala. Bála som sa vliezť do studenej vody. Musela som v noci vstávať a jesť, to bolo príšerné. Vyhýbala som sa motorke, na ktorej sme s priateľom pred tým jazdievali. Bála som sa zapnúť si pas, spať na bruchu. Kopa maličkostí, fakt som si na seba dávala pozor až prehnane. A to teraz aplikujem aj na dcérke, tak sa mi nečudujte.

Každý deň som pozerala na internete, ako moje dieťa asi vyzerá, ako asi narástlo, čo všetko už vie. Strašne ma rozčuľovalo, že to ide tak pomaly. Čo ma hnevalo ešte viac? Nevoľnosť. Lebo to nebola ranná nevoľnosť. Celodenná. Hrozná. Ale stálo to zato. Bála som sa ísť do obchodu, lebo keď som stála v rade pri pokladni, tak mi z toho vzduchu a kadejakých vôní bolo zle. Čo som robila? Drzo som strkala a predbiehala všetkých rozčuľujúcich sa obyvateľov našeho mesta. Všetko so sileným krivím úsmevom. Bolo to pre ich dobro, hádam to raz pochopia, pretože niektorý ma spoznávajú a zazerajú doteraz. Malé mesto.

Bruško nikde. Na začiatku siedmeho mesiaca sa niečo začalo konečne risovať. Na moje prekvapenie, lebo toľko som toho musela jesť! Krupicovú kašu som jedla dva mesiace. Akože vkuse. Len to na raňajky, obed, večeru. Na víno som mala vkuse chuť. Slinky mi z neho tiekli. Bolo to zvláštne.

Prvý pohyb. Niečo úžasné. Vtedy si to dieťa prvý krát skutočne uvedomíte. Už len kvôli tomu pocitu, by som chcela aj druhé dieťa. Žije a hýbe sa vďaka vám. Ani jeden pohyb vám neujde, lebo bábätko je vašou súčasťou. Je to jeden z najkrajších momentov života.

Čím som bola bližšie k pôrodu. Tým šla tá hnusná ručička v hodinách pomalšie. Mne osobne narástlo poriadne brucho deviaty mesiac. Ťažký deviaty mesiac. Nevedela som sa dočkať kedy to skončí, a predsa, ak sa pozriem na tie chvíľe teraz, trvalo to tak krátko....

Nevedela som sa dočkať. Maličká mi vykopávala rebrá. Stláčala mechúr. Mala tak málo miesta a bola tam ešte o 10 dní dlhšie, ako mala. Bolo jej so mnou dobre. Čítala som jej, rozprávala kadečo. Milovala, keď som jej hrala na klavír, či spievala. I keď spievať neviem.

Prišlo to neskoro večer, nevedela som čo mám vlastne čakať. Spoznala som to len pre časovú pravidelnosť, vodu mi prepichovali až v nemocnici. Ťažký pôrod? Mne to bolo jedno. Tešila som sa, strašne. Nepochopiteľne.

Bolo to dlhé. Neopísateľné. Aj bolestivé, prirodzene. Tie hodiny stáli za to. Za ten prvý pohľad na ten malý zázrak. Za prvý zvuk, ktorý sa jej vydral z hrdielka. Všetko ostatné je len bonus. Bolo to také krásne. V okamihu som zabudla na všetko. Únava, bolesť, všetko bolo náhle preč, lebo tam bola ona, moja krásna dcérka. Najkrajšia na svete. Túžila som ju zobrať a nedať ju nikomu.

Nikdy nezabudnem na tie chvíle. Mám ich vrité v pamäti, akoby to bolo včera. Bojíte sa pôrodu, preto nechcete deti? Najväčšia hlúposť. Priviesť dieťa na svet je dar.

Preto ak máte veľké deti, nech už povyvádzali čokoľvek, spomeňte si na tieto chvíle, pobozkajte ich, obímte svoje deti. Načo sa hádať a hnevať, veď život je taký krátky. Vážme si tie okamihy, ktoré za to stoja.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?