reklama

Úsmev je dar

Každý večer, keď už ležím unavená v posteli zavriem oči a rozmýšľam nad predchádzajúcim dňom. Čo všetko sa stalo, s čím som spokojná, čo malo byť inak... Predstavujem si nasledujúci deň, akým smerom by sa mal vyvýjať. Plánujem, žijem, každý čin, každé slovo, všetko čo robím sa snažím mať pod kontrolou. Tak prečo ten život vlastne pod kontrolou nemám?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Ono sa to krásne plánuje, všetko ok, lenže od skutkov to má ďaleko. Od spontánnosti som už dávno ušla, všetko spontánne vykonané mnou dopadlo horšie ako v najhorších predstavách. Dobre. Možno pár krát niečo vyšlo, uznávam. Ale keď sa na to pozriem spätne, je to len nejaké náhodné mizivé percento.

Tak plánujem. Niekedy zle, inokedy by som si najradšej ručičky vybozkávala. Je život naozaj tak zožitý? Slávny známy ľudia, ktorý polemizujú týmto smerom, tvrdia opak. Že život je jednoduchý, riadi sa podľa našich myšlienok a tak. Však to poznáte. Chápem aj ich, však keby nevedeli o čom hovoria, neboli by tam, kde sú dnes. Tam, kde by sme občas aj my chceli byť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ono to však nie je také jednoduché, ako hovoria. Áno, rozhodujem sa sama ktorou cestou sa vydám, to je pravda. Lenže vo chvíli, keď sa rozhodujem, vidím len tie cesty. Nič viac. Cesty. Každá vedie inam. Nevidím následky, čo sa stane, keď mnou vybranou cestou vykročím. Koho stretnem, komu zmením život. Nič. Toľko predvídať nevieme. Ani aká dlhá je tá cesta. Z hrdosťou vykročíme, spokojný zo svojim výberom a kráčame. Vládzeme dôjsť na koniec? Kde je ten cieľ? Zmocnia sa nás pochybnosti. Začneme sa obzerať a pochybovať. Vtedy začínajú vznikať pochybnosti.

Pripomína mi to aj cestu rebríkom. Na zemi ste rozhodutý, že dôjdete na vrchol. Pozeráte sa hore a stúpate a stúpate. Kým si trochu neoddýchnete. Vtedy to zbadáte. Vôkol vás nič známe, nič čoho by ste sa zachytili, keby ste padali a keby zle stúpite. Nakoniec príde tá najväčšia chyba, pozriete sa dole. A vtedy to príde. Strach. Úzkosť. Bojíte sa pokračovať, ešte viac sa bojíte ísť vyššie. Tak ostanete tam. Držať sa rebríka na mieste, kam ste prísť nechceli. Niekedy tam ostanete celý život.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Uvedomila som si túto chybu a kráčam. Veľmi veľmi pomaly. Raz, cieľ som si vybrala, tak tam musím dôjsť, druhú šancu život nedáva. Nie je to ako počítačová hra. Idete hlava nehlava, riskujete život, a ak vás zabijú, monitor napíše GAME OVER. Vy si ponadávate a idete odznova. Tak to teda nefunguje.

Som šťastná aj svojmu pomalému postupu a ďakujem sama sebe aj všetkým okolnostiam za každý krok, ktorý vládzem spraviť. Vrchol rebríka ešte nevidím, to určite nie. Tak si užívam cestu, čo iné mi ostáva. Ak cestujete na dovolenku autom, ide vám o cieľ, či už je to pláž, alebo niečo úplne iné. Treba si užívať cestu. Z okna auta toho veľa uvidíte. Zastavte sa, tešte sa z prítomnosti. Veď cesta je súčasťou dovolenky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak strašne mi je ľúto, keď počúvam ako sa niekto trápi niečim, čím som si prešla aj ja. Viem ako zle sa cíti a poznám aj riešenie. Lenže mi neverí, nepočúva. Nechápe, že riešenie je také jednoduché, že namiesto pohľadu dole sa treba opäť pozerať len nahor. Hľadá zložité riešenie. Lenže pod lampou je najväčšia tma. To najjednoduchšie riešenie je vždy správne, povedal raz ktosi múdry.

Ja nehovorím teraz, že si žijem ako chcem, mám všetko čo chcem, to určite lepšie. Tvrdím, že to je určite lepšie. Naučila som sa ako sa plnia sny. Zatiaľ len malé. Maličkosti. Drobnosti. Každej sa však poteším. Lebo ak som sa naučila toto, je len otázkou času, keď si splním aj svoje veľké sny. Teším sa zo všetkého, čo sa mi podarí. Je to také úžasné, stále sa usmievam, ďakujem ako blázon. Poviem vám, stojí to za to.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teším sa, keď je na semafóre zelená a ja nemusím zastať. Keď v rádiu hrajú mojú obľúbenú pieseň. Keď si niekto prečíta môj článok. Keď sa mi karma zvýši aj o desatinu percenta. Keď sa ráno zobudím, ďakujem za nový deň, že chodím, že si môžem v pohode umyť zuby, vete koľkým ľuďom netečie pitná voda? A mám strechu nad hlavou. Mám dcéru, môj zmysel života. Je taká úžasná, že ak sa tisíc krát poďakujem za ňu každý deň až do konca života, nikdy to nebude dosť.

Keď už nič iné, skúste sa poobzerať a byť aspoň chvíľku vďačný za všetko, čo vám život ponúka.

Ďakujem a prečítanie, aj vďaka vám mám úsmev na tvári.

Erika Mináriková

Erika Mináriková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Každá matka sa v tom niekedy topí. Každá. Aj tie, čo majú dobrého muža, majú dosť peňazí a dieťa sa im nestalo, ale si ho vymodlili. To je také ťažké, priviesť na svet dieťa a doživotne sa oň starať, každý deň, každú noc, každú hodinu myslieť na jeho blaho, myslieť na blaho toho iného človeka, to je také ťažké, nestratiť ani na chvíľu odhodlanie a sebadôveru, že je to jednoducho nemožné nemať nikdy slabú chvíľku a nepovedať si, že to malo byť inak. Maxim E. Matkin Zoznam autorových rubrík:  Svet mojimi očamiKúsok zo mňa

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu